Z obete vinníčka

V poslednej dobe bolo opäť medializované, že Hedvigu Žákovú-Malinovú chcú umiestniť na pozorovanie do ústavu. Pripomína to praktiky komunistického režimu, ktorí do „blázincov“ zatváral oponentov. Je táto možnosť podľa Vás stále reálna a aké by to podľa Vás mohlo mať následky?
Hedviga Žáková-Malinová je duševne zdravá. O hospitalizáciu za účelom „pozorovania“ požiadali súdni znalci z odboru psychiatria určení Generálnou prokuratúrou SR. Generálna prokuratúra požiadala o súhlas Okresný súd v Nitre, ktorý to zamietol, ale Krajský súd v Nitre hospitalizáciu celkom nevylúčil. Nielen podľa môjho názoru tu ide o zneužitie psychiatrie. Konštatovalo to aj Medzinárodné supervízne kolokvium s účasťou uznávaných zahraničných odborníkov z krajín Európskej únie. Myslím si, že hrozba nútenou hospitalizáciou na psychiatrii a tým aj odlúčenia od dvoch detí mala Hedvigu a jej rodinu okrem iného zastrašiť a umožniť požadovaný posudok.
Po neuveriteľných siedmych rokoch prípad zmenil prokurátora. Veríte v zmenu?
Rád by som tomu veril. To by znamenalo, aby si Generálna prokuratúra priznala, že šesť rokov nezmyselne trestne stíhajú nevinnú, pred siedmymi rokmi prepadnutú občianku Slovenskej republiky.
Niečo iné však tvrdia čelní politici, polícia, štátne orgány. Ako sa psychoterapeut a psychiater pozeráte na tieto vyjadrenia?
Na začiatok musím zdôrazniť, že lekár môže o zdravotnom stave pacienta hovoriť tretej osobe alebo verejnosti len s jeho súhlasom. Takýto súhlas som si vyžiadal a dostal som ho. Hedvigu som liečil z následkov psychických tráum spôsobených samotným prepadnutím, štýlom vyšetrovania, keď si s hrôzou uvedomila, že polícia vlastne nechráni ju, ale útočníkov, a tiež útočnými znevažujúcimi verejnými vyjadreniami niektorých štátnych predstaviteľov a politikov.
Avšak aj veľa ľudí je presvedčených, že čin sa nestal. Koho ste teda liečili? Klamárku?
Spolu s kolegyňou psychologičkou sme boli pri diagnostike tohto prípadu veľmi obozretní a stále sme si nechávali otvorené všetky mysliteľné hypotézy o tom, čo sa vlastne stalo a či Hedvigine príznaky sú pravé a aké má osobnostné vlastnosti. Množstvo informácií, ktoré sme získali nielen od nej, ale aj zo zdravotnej dokumentácie a svedectiev, viedli k jasnému záveru. Hedviga hovorí pravdu, opisuje to, čo sa jej stalo, ako si to zapamätala. Dali sa identifikovať aj určité medzery v pamäti. Tie sa dajú vysvetliť psychickou traumou a potom traumou hlavy. Keď sme ju vzali do ambulantnej starostlivosti, trpela posttraumatickou stresovou poruchou v dôsledku prepadnutia a toho, po ňom čo nasledovalo.
Dokáže dnešná psychiatria spoľahlivo preukázať, ak by išlo o lož a pacient by podobný útok predstieral?
Nie je to jednoduchá odborná výzva. Musíme s takouto hypotézou v pozadí pracovať a opakovane si aktívne klásť otázku, či sme objavili niečo, čo pre ňu svedčí. Tento postoj pritom nesmie narušiť rozvinutie takého stupňa vzťahu dôvery, že sa človek dokáže zdôveriť prakticky so všetkým, často aj s tým, čo celý život tajil a nikomu sa s tým nezdôveril. Musí si byť istý, že informáciu nezneužijete, musí vedieť, že nemáte právo poskytovať informácie bez jej súhlasu. Je to podobné ako pri spovednom tajomstve. Takto sa minimalizuje tendencia pacienta klamať.
Ako ste teda postupovali?
Objektívne nálezy lekárov, vrátane pomocných vyšetrení a informácií od tretích osôb, sme porovnávali so subjektívnymi údajmi. Tie je možné v rôznom časovom odstupe overovať inak formulovanými otázkami, ale s rovnakým zacielením. Napríklad: používa pacient len všeobecné, vágne pojmy alebo je jeho opis konkrétny a detailný? Ako reaguje jeho organizmus pri rôznych témach? Sledovanie fyziologických funkcií organizmu dokáže rozlíšiť hovorenie pravdy od klamania s viac ako 80% úspešnosťou. Keď je pacient v terapeutickom a diagnostickom procese dlhší čas, môžeme si všímať viaceré fyziologické funkcie, aj tie, ktoré polygraf nezaznamenáva – prekrvenie kože v tvári, spojiviek, zreničky, pohyb a pohľad očami, mimiku, mikromimiku, iné pohyby a mikropohyby, držanie tela, potenie, pulz, dýchanie, melódiu a farbu hlasu, v rôznych okamihoch sa môžeme pýtať na telesné pocity a všímať si ich súlad alebo nesúlad s emóciami.
Verejnosť bola v tomto prípade zahltená informáciami. Jedna z najčastejších otázok je, prečo by niekomu záležalo na obyčajnej vysokoškolskej študentke?
Veľa ľudí, možno väčšina, musí riešiť toľko každodenných problémov v živote, že nemá čas a energiu kriticky analyzovať a overovať informácie. Takže pri zahltení protichodnými informáciami má človek len niekoľko základných možností. Môže si povedať, že ak je problém sa v tom vyznať, tak sa tým nebude zaoberať a nebude si to všímať. Keď som Slovák, možno budem mať sklon vidieť v tom niečo protislovenské, veď je to predsa Maďarka a oni nám kedysi vnucovali maďarčinu a pán premiér povedal, čosi také, že neváhala obetovať dobré meno Slovenskej republiky, možno aby sa vyhla skúške. Neskôr iný pán minister dokonca hovoril o snahe povaliť vládu SR. A predtým minister vnútra a policajný prezident spomínajú dokonca DNA ako dôkaz, nepoužitie mobilu, nezablokovanie bankomatovej karty, známka na liste je presne na svojom mieste... A priamo na kameru hovorí minister vnútra, že je nepochybné, že skutok sa nestal... Tomu sa predsa dá veriť, navyše keď ešte súdny lekár, profesor chirurgie vyhlási, že celotelové CT nepreukázalo žiadne poranenia.
Vy však tvrdíte, že dezinformácie v kauze boli použité ako pracovná metóda... Na základe čoho si to myslíte?
Povedané stručne: Hedviga bola výborná študentka, na skúšku z maďarského jazyka bola dobre pripravená a nemala dôvod vyhnúť sa jej. DNA funguje ako zaklínadlo, je to excelentný dôkaz prítomnosti bunečného biologického materiálu určitej osoby. Lenže jej nález v kauze Hedvigy nič nedokazuje. Keďže mala v rukách list, v ktorom jej prišli doklady, bolo by čudné, keby sa tam nenašli stopy biologického materiálu od nej.
Poštová známka však mala byť prilepená na milimeter presne.
Príbeh s poštovou známkou je úplne jednoduchý. Keď jej doklady, o ktoré ju olúpili, neskôr prišli poštou, obálku mala v rukách jej mama i Hedviga, nejaký čas ju nosila v taške, potom ju hodila do koša. Ibaže si spomenula, že policajti chceli, aby sa ozvala, keď bude mať niečo nové. A keď jej do telefónu povedali, aby im obálku odovzdala tak, ako ju dostala, zistila, že z nej odpadla známka. Naslinila si prst, potrela známku a nalepila ju na obálku. Jednoducho poslušné a naivné konanie. Dovtedy mala dobré skúsenosti s ľuďmi, ani vo sne jej nenapadlo, že niekto bude z nej robiť klamárku a páchateľku trestného činu. Tie reči na tlačovke, že známka bola nalepená na stotinu presne na mieste mali zrejme u verejnosti vyvolať dojem, že známka bola lepená len raz, a to ňou samou.
A čo jej mobil, z ktorého sa netelefonovalo?
Áno, netelefonovalo. Ale ona netvrdila, že určite telefonovala. Bolo to pri výsluchu, kedy bola po otrase mozgu, v akútnom strese a pod vplyvom liekov, ktoré ovplyvňujú činnosť centrálneho nervového systému. Vtedy odpovedala, že ju zbili asi preto, lebo hovorila po maďarsky. Útočníci pred bitkou povedali opakovane „na Slovensku po slovensky“. Odpovedala, že asi telefonovala alebo priamo s niekým hovorila. Hľadala možné vysvetlenia. Tesne pred prepadnutím, keď ešte netušila žiadne nebezpečenstvo, uvažovala, že by mala zatelefonovať kamarátke. Poznáme to z bežného života: keď si predstavíme,že vykonáme nejakú činnosť,neskôr môžeme mať problém s istotou povedať,či zostalo len pri predstave alebo sme aj konali. To patrí ešte k normálnej psychológii a navyše v stave, v ktorom bola, mala takýto rozlišovací výkon sťažený.
Sú aj však ďalšie argumenty. Napríklad hovorca ministra vnútra Erik Tomáš označil Hedvigu za klamárku aj preto, lebo vraj jej bankomatová karta nebola zablokovaná...
Je to len ďalšie verejné vyhlásenie, ktoré sa preukázalo ako nepravdivé. V skutočnosti bola zablokovaná, takže zase išlo o dezinformáciu.
A čo zranenia hlavy? Posudky predsa vylúčili otras mozgu aj bezvedomie.
Znalci, ktorí otras mozgu vylúčili, sú znalcami pre odbor chirurgia-traumatológia. Otras mozgu je oblasť pre neurológov či neurochirurgov. V súdnoznaleckých posudkoch, zhotovených na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní, aj nesprávne použili odborné termíny a zamenili si v ňom niektoré pojmy, napríklad nesprávne sa definuje pojem retrográdna amnézia a namiesto anterográdna amnézia sa používa antegrádna amnézia... CT hlavy v skutočnosti ukazuje opuch nad ľavou lícnou kosťou a na koreni nosa, ale znalci tieto poranenia v posudkoch obišli, hoci ich jasne klinicky popísali ošetrujúci lekári v Nitre. Títo konštatovali aj otras mozgu aj akútny stres. Prečo súdni znalci obišli aj tieto diagnózy? Asi preto, že sa nehodili do tézy „skutok sa nestal“? Prečo však boli zo strany Generálnej prokuratúry ignorované aj naše zistenia o posttraumatickej stresovej poruche a o jasných indíciách svedčiacich pre normálnu, zdravú osobnosť pre napadnutím? Asi z tých istých dôvodov.
Verziu polície teda odmietate?
Ak by mala byť verzia polície pravdivá, u Hedvigy by muselo ísť o takzvanú histriónsku poruchu osobnosti. Teda o osobnosť, ktorá má rada okolo seba vzrušenie, chce upútať pozornosť, ktorá sa riadi momentálnymi emóciami a má anetické, teda antisociálne rysy osobnosti, pričom prvky v správaní, ktoré by svedčili pre tieto poruchy osobnosti, by sa museli nájsť aj v anamnéze takejto osobnosti. V prípade Hedvigy o tom vôbec nič nesvedčí, práve naopak. V jej povahe je serióznosť. Aj na skúšky bola dobre pripravená.Vylúčili sme tiež ďalšie možné psychické poruchy a tiež simuláciu.
Mnohí si však myslia, že k útoku naozaj došlo, ale že si vymyslela národnostný motív s protimaďarským nápisom na blúzke, ktorý si mala napísať sama...
Neviem si predstaviť, že človek krátko po takomto útoku a po otrase mozgu by bol schopný takých cielených pohybov, ako je písanie. Ak by to robila v stave zmeneného vedomia, teda by išlo o takzvanú disociatívnu amnéziu, dostalo by sa to do spomienky pri spracovávaní psychotraumy. Nič také sa však nestalo a Hedviga má navyše prirodzený a dobrý základný vzťah k Slovákom a Slovensku.
Ako si to teda vysvetľujete ako jej ošetrujúci lekár?
Maďarský nápis je ďalší typický príklad vyrábania a šírenia dezinformácii, zase v línii „skutok sa nestal“, ona „poškodzuje“ dobré meno Slovenska a podobne. U niektorých ľahkoverných občanov to asi malo evokovať predstavu o akejsi konšpirácii proti štátu. Hedviga po útoku prišla na školu v šoku a vôbec netušila, že má niečo napísané na blúzke. Ako sme neskôr zistili, nepamätá si dva údery, ktoré spôsobili zmienené opuchy tváre. Táto medzera v pamäti bola zrejme spôsobená stratou alebo znížením vedomia pri otrase mozgu. Vtedy hovoríme o retrográdnej amnézii, keď si človek nepamätá na určitý časový úsek, ktorý predchádzal rozhodujúcim úderom a na samotné údery. Anterográdna amnézia sa potom týka časového úseku po úderoch, kedy má človek stratu alebo zníženie vedomia. V tomto úseku mohli útočníci s Hedvigou manipulovať, vrátane písania na chrbát, bez toho, že by bola schopná si to zapamätať. Nevedela ani to, ako prišla k podliatinám na vnútorných stranách stehien, ktoré sú popísané v prepúšťacej správe z nemocnice, kde bola vyšetrovaná tesne po útoku.
Prípad označujete ako posttraumatickú stresovú poruchu a v prípadovej štúdii rozoberáte aj jej bio-psycho-sociálne aspekty. Mohli by ste to preložiť pre laikov?
Ide o typ psychickej poruchy. Na začiatku stojí udalosť extrémneho bezprostredného ohrozenia, ktoré by takmer u každého vyvolalo hlboké zúfalstvo. Následne sa môžu objaviť rôzne ťažkosti, ako neovládateľné spomienky na ťaživú udalosť alebo zlé pocity v situáciách, ktoré traumu nejako pripomínajú. Napríklad, keď po ulici ide holohlavý mladík alebo keď mala ísť opäť cez park, kde sa stal útok a podobne. Človek má tendenciu vyhýbať sa takýto podnetom, aby vnútorne netrpel, často sa pridávajú poruchy spánku, podráždenosť, ťažkosti s koncentráciou, zvýšená ostražitosť, sklon k úľakovým reakciám. Na určité časti takejto stresujúcej udalosti, niekedy aj na celú, môže mať človek problém sa rozpamätať. Konkrétne u Hedvigy sa dalo identifikovať deväť symptómov, ktoré jej sťažovali život. Pričom za diagnostický prah sa považuje výskyt šiestich príznakov. V bio-psycho-sociálnom prístup k diagnostike a k terapii v medicíne sa snažíme práve o zohľadnenie biologických, psychologických a sociálnych faktorov a činiteľov ovplyvňujúcich zdravie a chorobu. Čiže pri diagnostike a terapii sa pohybujeme na rôznych úrovniach ľudského bytia.
Vy však hovoríte nielen o psychotraume z konkrétnej udalosti, teda útoku, ale aj o ďalšej traumatizácii. Ako ste vnímali tlačovú konferenciu s premiérom Ficom, ministrom vnútra Kaliňákom a policajným prezidentom Packom, kde sa vynášali sugestívne súdy pred právoplatným ukončením vyšetrovania a kde sa nielen obrazne, ale aj doslova vyťahovala Hedvigina spodná bielizeň?
Je možné, že ich to samých už po časovom odstupe mrzí. Otázka je, nakoľko boli v tejto emočne vypätej situácii sami dezinformovaní, respektíve v „kognitívnom tuneli“.Myslím tým upnutie sa na nejaké chápanie a neochotu alebo až neschopnosť zaoberať sa niečím,čo je v rozpore s takýmto chápaním.A cieľová predstava bola lákavá:tým,že sme sa spojili so SNS sme Slovensku neublížili.
A čo sa týka snahy súdnoznalecky psychiatricky vyšetrovať po siedmych rokoch? V skratke môžem zhrnúť, že ďalšie psychiatrické a klinicko-psychologické vyšetrovanie Hedvigy v kontexte trestného stíhania považujem za neoprávnené, neetické a navyše mohlo by byť rizikové pre opätovné vzplanutie posttraumatickej stresovej poruchy.
Proti Hedvige však vystúpili nielen členovia vlády pod vedením Smeru, polícia či luza, ktorá na ňu vymýšľala vulgárne vtipy, ale aj lekári. Ich posudky podporujú oficiálnu verziu, vraj ju nikdy nezbili, všetko je výmysel a tak ďalej.
Pre mňa ako lekára je to veľmi smutná a nepríjemná časť príbehu. Po medicínskej stránke Hedvigin prípad nie je ťažký rébus.Lekári,ktorí ju ošetrovali po prepadnutí,postupovali korektne a zaznamenali čo zistili.Ale súdnoznalecké medicínske posudky sú podľa môjho názoru tendenčné,odtrhnuté od reality.Myslím si , že mohlo ísť o vyhovenie požiadavke nejakej autority.A čo sa týka tlaku na znalecké psychiatrické vyšetrovanie ,ako som už spomenul, členovia medzinárodného kolokvia, teda uznávaní zahraniční odborníci, sa zhodli, že existujú jasné známky zneužívania psychiatrie v tomto prípade, čo je v rozpore s Deklaráciou Svetovej psychiatrickej asociácie. Ide o reflexiu skutočnosti, že súdni znalci predvolávajú Hedvigu na vyšetrenia, respektíve žiadajú jej hospitalizáciu.
Ako je to možné?
Americký psychológ Stanley Milgram vo svojich slávnych experimentoch ukázal, že ľudia majú sklon podriaďovať sa príkazom a požiadavkám človeka, ktorého vnímajú ako autoritu a ktorý sa ešte zaštiťuje nejakou mocnou inštitúciou alebo postavením, prípadne nejakým „vyšším“ cieľom. V prípade týchto experimentov až viac ako dve tretiny osôb dávalo druhému človeku bolestivé a nebezpečné elektrické rany, ak to od nich požadovala autorita. Človek plniaci príkazy má často pocit, že nie on osobne je zodpovedný za svoje činy. „Plnil som len rozkazy“ - to poznáme. Ďalšia zákonitosť, ktorá je známa z psychosociálnych experimentov, je tendencia človeka ku konformite. Máme sklon nekriticky podliehať názorom a hodnoteniam reality, ktoré zastáva skupina ľudí, do ktorej patríme. Máme vrodenú potrebu patriť do skupiny, byť jej súčasťou, nebyť s ňou v konflikte. No a potom je to ešte fenomén „my“ a „oni“, čo experimentálne skúmal psychológ Philip Zimbardo. V rámci experimentu boli zdravé pokusné osoby zadelené do roly strážcov vo fiktívnej väznici, kým druhí boli začlenení do skupiny väzňov. Obe skupiny boli v príslušných odevoch, strážcovia mali aj tmavé slnečné okuliare. Takéto rozdelenie na „my“ a „oni“ viedlo ku špirále krutého násilia, zneužívaniu moci strážcov. Zimbardo výstižne hovoril o Luciferovom efekte. Experiment musel predčasne ukončiť, aby sa predišlo vážnym tragédiám. To nie je odbočenie od vašej otázky. Lekári nie sú nadpozemské bytosti. Sú to tiež len ľudia a podliehajú určitým sociálne psychologickým zákonitostiam. Historické analýzy v totalitných režimoch ukazujú, že lekári nie zriedka porušovali Hippokratovu hlavnú tézu: „Predovšetkým neškodiť“. Treba však povedať, že vždy boli aj takí, ktorí sa aj v ťažkom kontexte dokázali vzoprieť.
Neonacistické útoky sú bežné dvadsať rokov a mnohokrát boli zametené pod koberec. Po útoku dvoch holohlavých mladíkov v Brezovom hájiku v Nitre a bleskovom vyšetrovaní dnes Hedviga čelí obvineniu z krivej výpovede. Vy hovoríte o prepólovaní obete na páchateľa... Čo chápete pod týmto výrazom? Pripomína to Žida, na ktorého nacisti kričali, že môže za všetko, hoci v tej chvíli ho dokopali na smrť.
O to práve ide. Tento fenomén je desivý. Niektorí ľudia majú skrátka tendenciu reagovať hnevom, útokom, ponižovaním a obviňovaním na obeť, na trpiaceho či plačúceho človeka. Výsledkom potom môže byť, že napríklad znásilnená žena je vysmievaná a urážaná vyšetrujúcim policajtom alebo dokonca sudcom. Plačúce dieťa môže dostať bitku od rodiča. Iný príklad je, keď lekár neverí pacientovi, že trpí bolesťou, depresiou či úzkosťou a dáva mu možno mimovoľne najavo svoje pohŕdanie. Je to teda prepólovanie: nie si obeť, trpiaci, Ty si zlý. Takto reagujúci človek sa možno bojí súcitiť s druhým a skôr sa stotožňuje s agresorom, s tým, kto má moc, kto rozdával bitku, znásilňoval. Psychodynmicky môže byť v hre aj ďalší „mechanizmus“,totiž neochota pripustiť si,že nežijeme v bezpečnom svete a že krutosť voči nevinným existuje.V prípade došlo k pokusu prekvalifikovať zbitie na klamstvo a vy hovoríte aj o sociopolitických aspektoch prípadu. V čom konkrétne vidíte nebezpečenstvo spolitizovanej kauzy?
Myslím si, že emócie a nálady spoločnosti viac ovplyvňujú dianie v spoločenstve a rozhodovacie procesy v štátnych mocenských štruktúrach, než by sa na prvý pohľad zdalo. Otázkou tiež je, do akej miery sa v podivnom manažovaní „vyšetrovania“ tohto prípadu uplatňovala, a to na rôznych úrovniach riadenia štátu, aj akási, nazvime to „východná mentalita“.
Pod „východnou mentalitou“ si môžeme predstaviť hudbu P. I. Čajkovského, ale aj praktiky KGB. Čo z toho ste mysleli?
Dalo by sa hovoriť aj o „postsovietskej“ mentalite.Mám na mysli problematický vzťah k hodnotám ako je sloboda,ľudské práva a ľudská dôstojnosť,fungovanie demokratických inštitúcií.
Môžete teda čo najjednoduchšie zhrnúť, aká je na základe vašich odborných šetrení rekonštrukcia celej traumatickej udalosti?
Hedviga sa blíži ku škole na skúšku z maďarského jazyka, ostatní študenti sú už zrejme v budove. Po opakovaných vetách „na Slovensku po slovensky...“ ju dvaja muži násilne strhnú z cesty. Musí im odovzdať doklady, cennosti, vyzliekať sa pod hrozbami. Vzdor a útek vyhodnocuje ako nereálny, sú dvaja a sú silní. Prežíva strach, bezmocnosť. Dostane údery otvorenou dlaňou, dochádza aj k tržnej rane na pere, ktorá krváca, zhrozená vidí krv na svojich prstoch. Pri ďalšom údere padá na zem, cíti úder do brucha. Od tohto momentu si pamätá už len situáciu, že leží na zemi, útočníci tam už nie sú, nevie, kedy a ako odišli. Je jej ťažko, s námahou ide do školy, tam vidia na nej poranenia tváre, volajú rýchlu zdravotnú pomoc, lekárka konštatuje poranenia a zakrvácanie tváre, známky stresu ako zrýchlený pulz, zvýšený krvný tlak, rozšírené zreničky. Dáva Hedvige 10 mg diazepamu v injekcii. Strata vedomia mohla trvať asi 15-20 minút. Nepamätá si údery, ktoré otras mozgu spôsobili a po ktorých zostali podliatiny nad ľavou lícnou kosťou a koreňom nosa. Ošetrujúci a konziliárni lekári zisťujú aj krvné podliatiny na vnútorných stranách stehien. Neurológ konštatuje okrem otrasu mozgu aj akútny stres. A keď po viac ako mesiaci od udalosti pretrvávali príznaky podmienené touto psychickou traumou, stanovili sme diagnózu posttraumatickej stresovej udalosti a zahájili liečbu psychoterapiou. Diagnóza bola priebežne preverovaná.
Nie je potom strašná predstava tejto honby na čarodejnice? Ako vnímať ilúziu, že žijeme v demokracii, kde sa systém môže kedykoľvek obrátiť proti nám, politici začnú namiesto služby verejnosti očierňovať, kedykoľvek sa vyrobia akékoľvek posudky a jedinec zostane stratený zoči-voči ohromnej mašinérii?
Medzinárodné psychiatrické kolokvium po podrobnom skúmaní prípadu a lekárskych nálezov konštatovalo logický súlad medzi objektívnymi a subjektívnymi informáciami, ďalej že diagnóza posttraumatickej stresovej poruchy bola stanovená platne podľa kritérií Medzinárodnej klasifikácie chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie aj amerického diagnostického systému a tiež že priame pozorovanie správania pacientky a použitie formálnych štandardných posudzovacích testov počas diagnostických a terapeutických sedení dávajú za pravdu objektívnym nálezom a tým potvrdzujú ich hodnovernosť. Je preto načase prestať stresovať Hedvigu,jej rodinu,Maďarov žijúcich na Slovensku .Prestať so zavádzaním slovenskej verejnosti. V kauze Hedvigy zlyhali funkcie právneho štátu. Nič to ale nehovorí proti demokratickému zriadeniu. Zlyhali viaceré konkrétne štátne inštitúcie, reprezentované konkrétnymi ľuďmi. Človek je tvor omylný, moc je zneužiteľná. Preto sú dôležité fungujúce kontrolné mechanizmy, sloboda médií a asertívni občania, ktorí trvajú na svojich právach a právach druhých. Myslím, že sa tu opäť a znova potvrdzuje názor Ralfa Dahrendorfa, ktorý zdôrazňoval význam „občianskej guráže“ pre slobodu spoločnosti.Našťastie takýto občania tu sú.

POVEDALI...

Robert Fico:
„Prípad študentky z Nitry bol prípadom, ktorý mal viesť k likvidácii tejto vlády. Keďže pravda sa ukazuje úplne inak, tak niekto potrebuje držať tento prípad stále pri živote, za každú cenu.“
Robert Kaliňák:
„To sa len na Slovensku môže stať, že z jedného bezprecedentného klamára sa stane pomaly ochranca ľudských práv... Tlačovú konferenciu spred štyroch rokov by som rovnako zopakoval aj dnes... Ja sa za to v živote neospravedlním. Vyzývali ma k verejnému stanovisku médiá aj opozícia. Stojím si za tým, že je patologická klamárka.”

Ján Slota:
„Mala zdrhnúť do Bruselu, mala pripravené vystúpenie v Európskom parlamente, a potom následne mala odísť do Spojených štátov amerických, kde, či už mala požiadať o politický azyl, alebo nie. Keď niekto chce vyprovokovať nejaký konflikt – to je problém, aby ste sa poudierali alebo dali by ste sa poudierať niekomu inému?“

Anna Belousovová:
„Ja položím otázku, čoho sa boja Maďari na jednej aj druhej strane Dunaja v tejto kauze? Ja vám odpoviem – toho, že na svetlo božie vyjde pravda. A že naozaj sa potvrdí, že vlastne celá táto kauza okolo Hedvigy Malinovej bola jednoducho provokácia tvrdá.“

Hovorca SIS Karol Sorby:
"SIS považuje mediálnu prezentáciu Hedvigy Malinovej za nezodpovednú."

Ján Kubiš:
"Až dôjde k došetreniu prípadu Hedvigy Malinovej, a k tomu dôjde, tak potom, dúfam, všetci tí, ktorí tak s chuťou písali o tomto prípade, že niektorí z nich sa aspoň ospravedlnia a skorigujú svoje názory... A potom zistíme, koľko scestností sa okolo tohto prípadu popísalo."

Železničný policajt na videu:
"Hedvigu, Hedvigu, jo, to se ti líbí, ty špina."